Pár krát som rozmýšľala či by som sa charakterizovala ako turista alebo cestovateľ. Chcela by som byť cestovateľ, ale do väčšiny destinácií som cestovala ako turista. Komfort hotela, služby sprievodcu, vylihovanie na pláži a fakultatívne výlety. Žiadne brodenie sa močiarom, žiadne presekávanie sa džungľou.
Vlastne ani neviem či by som niečo také dobrodružné zvládla. Ale asi áno. Určite áno. Za moje minicestovateľské výpravy môžem považovať dva mesiace na juhu Talianska a dva mesiace v Štátoch, kde som pracovala ako babysitterka. To, že ste niekde boli ako cestovateľ, sa neprejaví na mieste, ale väčšinou až po príchode domov.
Z klasickej Satur dovolenky sa vrátite domov, k rodine a kamarátom, poukazujete fotky a porozprávate zážitky. Z "cestovania" sa vrátite domov a nemáte čo povedať. Zážitky je zbytočné rozprávať, lebo ONI to nechápu. Nechápu a nevedia aké pocity ste zažívali, keď ste boli tam či tam a robili to či ono. Nechápu a nevedia, aké myšlienky vám vtedy vírili v hlave. Nechápu a nevedia, kde bola vtedy vaša duša. Nechápu a nevedia, že taká maličkosť, ako prepraviť sa z miesta na miesto, je v cudzom svete heroický výkon, ktorý zdvíha adrenalín.
Zrazu ste doma a neviete sa zaradiť do spoločnosti. Všetko a všetci sú takí istí, nič sa nezmenilo. VY ste sa zmenili. Návrat do domova, ktorý vám tak chýbal, vás neuspokojil. Myslíte na ľudí, ktorých ste pri cestovaní spoznali, s ktorými ste sa museli rozlúčiť, a ktorý vám poskytli širšie spektrum vnímania sveta. Myslíte na iné kultúry, jazyk, zvyky, ich similarity a rôznorodosti. Na zážitky a skúsenosti, ktoré neviete opísať slovami. Myslíte na to, že vám chýba jeden jediný človek, ktorý by toto všetko zdieľal s vami.