O prekračovaní svojich limitov

Autor: Lucia Dzúriková | 3.11.2014 o 18:27 | (upravené 3.11.2014 o 19:54) Karma článku: 5,24 | Prečítané:  523x

"Človek musí niekedy odísť veľmi ďaleko, aby našiel sám seba".

A niekedy ani to nepomôže. O tom som sa presvedčila, keď som cez leto bola za veľkou mlákou a ani nie po dvoch mesiacoch som sa vrátila  domov. A to som tam mala zostať rok.

Ale pekne po poriadku. Nová blogerka nie som, skôr taká staronová. Keďže môj prvý blog je veľmi sexuálny, napadlo mi, vytvoriť si nový, skutočný profil a písať len tak, o všetkom. A o svojom sexuálnom živote len okrajovo. Alebo vôbec.

A späť k téme. Na vlastnej koži som zistila, že človek dokáže všetko, čo si zaumieni. V niečom bude niekto iný určite lepší ako ten daný jedinec, ale viac menej, my ľudia- sme schopní dokázať a prekonať všetko. Hlavne sami seba. Aj keď niekedy s ťažkosťami. Spadnúť a zase vstať. Plakať a potom sa usmievať. Ešte tak pred dvomi rokmi mi prišlo zle, keď niekto chcel odo mňa, aby som vykonala športovú aktivitu. Ja a šport -to nešlo dokopy. (Ja a kvantum kníh- áno). Moje najčastejšie slová pri fyzickej námahe boli- " Nechcem, neviem, nevládzem". A potom sa so mnou rozišiel môj športovo založený priateľ. A ja som musela dokázať jemu (sebe a celému svetu), že som rovnako dobrá (ak nie lepšia) ako on. Začala som cvičiť, plávať, behávať, hikovať. A z mojej mínusovej kondičky sa zrazu stala kondička aspoň +15 stupňová. Nikdy nebudem behať ako Bolt alebo hrať tenis ako Serena. Ale bedminton mi už celkom ide, odbehnem 5 a pol kilometra crosscountry za menej ako 30 minút,  pravidelne som na horách a tak trošku som začala aj liezť (už mám aj lezečky). A cez zimu som dokonca robila lyžiarsku inštruktorku (a hádam budem aj teraz).

Nikdy som si nemyslela, že budem niekedy niekde cestovať sama, nestratím sa a budem sa vedieť o seba postarať. Môj orientačný a sebestačný zmysel nestál za viac ako moja kondička. Vždy som sa spoliehala na niekoho. Niekoho, kto vie, na aký vlak máme nasadnúť, kde máme prestúpiť, kde je to či ono múzeum, kde je náš hotel, niekoho, kto mi navarí, niekoho, kto ma bude viesť za ruku.   V 19tich som si však povedala, že to musím dokázať aj sama. A tak som sa vybrala do Talianska robiť babysitterku. Nevedela som jazyk, nevedela som sa postarať o seba, nie to ešte o 2 malé deti. Všetko sa dá, keď sa chce. Po prvom týždni,  som už nielen prala, upratovala a starala sa o deti, ale aj varila "pasta". Dobre, nikdy v živote som neuvarila žiadny maďarský guláš, ale určite by som si nejako poradila ( kto vie čítať, vie aj variť, nie?? ). A toto leto ma zase raz preveril "útek z Ameriky". Veľmi som si neporozumela s hostfamily a posledné dni som tam už bola ako vo väzení (alebo som si to všetko nahovorila?? ).  Keď nikto nebol doma, utiekla som. A následne som cestovala s cudzím mužom v aute z New Jersey do New York City, cestovala sama taxíkmi a ferry po New Yorku, spala som u môjho nemeckého kamaráta z couchsurfingu na Staten Islande, išla s pakistanským taxikárom na letisko JFK, odtiaľ som letela do Osla, odtiaľ do Mníchova (z letiska som putovala metrom nočným Mníchovom, s dvomi kuframi a jedným prestupom) ku kamarátovmu kamarátovi, ktorý ma potom odviezol na Slovensko. A že niečo sa nedá.

A teraz som si zaumienila, že prekročím svoju smutnú, melancholickú náladu a už budem iba šťastná. Najšťastnejšia.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?